Viera Růžičková                                                Vloženo 19.7.2018

85C. Sny o biorobotoch – príbehy z minulosti

 


K publikování připravila a na web vložila Marie Mejdrová

_______________________________________________________

Tento text voľne nadväzuje na články 85A. Roboti, bioroboti - zkušenosti z karmické očisty  a  85B. Bioroboti, virtuální realita, nanoroboti – zkušenosti z očisty
Aj ja som viackrát mala očistu z minulosti, keď som bola biorobotom a na túto tému som mala behom posledných rokov aj rôzne sny. Z nich dva mi pripadali zvlášť zaujímavé a zapísala som si ich. Uvádzam ich tu teraz spolu s duchovnými komunikáciami.

______________________________________________________________

Sen z 26.5.2014
 

Nasleduje popis scén, ktoré som v sne videla, doplnený o informácie, ktoré som si domyslela.

Pásová výroba. Po páse sa niečo posúva. Vyzerá to ako topánky. Na konci sa automaticky nakladajú na akýsi maličký vrtuľník bez ľudského pilota a ten ich odváža preč.

Iné, podobné miesto. Tu sa vyrába niečo väčšie, viac pripomínajúce prístroj. Tiež na konci sa dva hotové výrobky nakladajú na vrtuľník-dron a ten ich odváža. Sledujeme ho, ako letí smerom k nejakým horám. Prelieta ponad skalnaté sedlo a pristáva do jamy medzi skalami a trávou.

Ukazuje sa, že vnútri, pod zemou, je tajná továreň. Z dovezených dielov sú tu skompletovaní dvaja roboti – ľudia. Obaja sú oživení a dostávajú prvý rozkaz – ísť sa ukázať majiteľovi.

Idú širokou chodbou. Každý z nich je trochu iný. Jeden bezmyšlienkovite kráča. Druhý sa zvedavo obzerá. Pamätá si, čo mu povedali ľudia, ktorí ho oživovali – nie sú prví, ktorých vyrobili, ale doteraz vraj žiaden nebol dosť dobrý. Oni sú ďalšie dva pokusy. Majú nové funkcie, každý iné. Možno sa niektorá osvedčí. Všetci roboti majú zabudovanú funkciu poslušnosti. Plnia rozkazy, nič viac. On má však niečo nové – má umožnené robiť naviac aj všetky činnosti, ktoré vedú k tomu, že zlepší svoje fungovanie. Má zabudovanú snahu zlepšovať sa, byť stále lepší. Dopredu jeho tvorcovia nevedeli odhadnúť, či to na niečo bude (a k čomu to povedie) ale vyzeralo to nádejne.

Kým druhý robot cestou nič nerobil, len kráčal, on okamžite naplno zapol svoje rozumové obvody. Intenzívnym premýšľaním sa mu začali vytvárať nové spojenia. Jeho rozumové schopnosti sa výrazne zlepšili behom chvíľky. Dochádzalo mu mnoho vecí. Zrazu spomalil v chôdzi a začal sa dotýkať rukami na ťažko dosiahnuteľnom mieste na chrbte. Druhý robot nechápavo sledoval, ako si odtiaľ vytiahol nejaký malý tenký obdĺžnik – súčiastku.

„To je čip na poslušnosť,“ vysvetlil. Chvíľu si ten kovovo lesklý predmet obzeral v ruke, potom ho zahodil. Jeho odstránenie spôsobilo, že už nemusel počúvať žiadne rozkazy. Logickou úvahou totiž došiel k tomu, že po jeho odstránení bude lepšie fungovať – bolo to predsa obmedzenie.

Keď prišli ku človeku, ktorý si ich výrobu objednal, rýchle sa na túto vec prišlo. Robot mal byť okamžite zničený. Pretože však s nutnosťou zničiť robota nikto nepočítal, nezareagovali dosť rýchle. Navyše to asi predvídal. Bol oveľa silnejší a rýchlejší než človek. Preto nemal problém ujsť ľuďom a ani ostatným robotom, svojim predchodcom, ktorí neboli tak dokonalí. Dostal sa k vrtuľníku a uletel na ňom preč. Nechytili ho.

Pokračovali vo vývoji a výrobe ďalších robotov. Po tejto skúsenosti už boli všetci vyrábaní bez zabudovanej snahy o sebazlepšovanie. Taká funkcia sa neosvedčila. Nakoniec sa im podarilo vyrobiť robotov dostatočne dobrých na účel, na ktorý ich ten človek potreboval. Vytvoril si z nich armádu a dobyl a ovládol krajinu.

Robot, ktorý ušiel, sa medzitým ukrýval niekde v horách a stále sa zlepšoval. Použil súčiastky z vrtuľníka a získal schopnosť lietať. Zlepšil si aj ďalšie schopnosti, bol ešte silnejší a rýchlejší a tiež stále veľa premýšľal. Keď už sa sám nemal ako zlepšiť a potreboval nové podnety, vrátil sa do krajiny, kde ho vyrobili.

Uvidel, že ten jeden človek s pomocou robotov ovláda a škodí ostatným ľuďom. Robot mal v sebe zabudovanú snahu byť čo najlepší a teraz si to vysvetlil tak, že to znamená pomáhať ľuďom a nie škodiť im a ovládať ich. Zletel k zemi a začal bojovať s ostatnými robotmi. Vo všetkých schopnostiach bol ďaleko pred nimi, oni ani nevedeli lietať, a tak ich všetkých dokázal zneškodniť. Potom nejako zneškodnil aj ich majiteľa, toho zlého vládcu. (Poznámka: Tieto scény na mňa pôsobili ako z nejakého akčného filmu o superhrdinovi.)

Ľudia očakávali, že teraz on sám bude novým nepremožiteľným vládcom, ale povedal im, že on je robot, nie človek, a že nemá vôľu ani schopnosti vládnuť druhým.

______________________________________________________________
 

Poznámky a duchovná komunikácia k tomuto snu

 

Komunikáciu k tomuto snu som si vtedy zapísala niekam mimo obvyklý zošit a teraz som ju nenašla. Spýtala som sa preto znova. Nasleduje duchovná komunikácia zo 7.7.2018.

VR: Osobná Karma, zopakuj mi prosím, čo znamenal ten sen a či bol podľa skutočnej udalosti.

Osobná Karma: „Bola v tom zahrnutá tvoja dávna minulosť, keď si existovala ako takýto podobný biorobot. Sú v tom spomienky na továreň - miesto, kde ťa vyrobili a oživili spolu s mnohými ďalšími. Aj ten čip poslušnosti je realita, naozaj sa to stalo – spomienka na tú udalosť, keď si si ho vytiahla a držala v ruke je veľmi silná. Potom ďalej to ale nedopadlo s tebou dobre. Tak ako v tom sne, aj v skutočnosti na to rýchle prišli. Nepodarilo sa ti však ujsť. Ten ďalší dej sna je už len akási tvoja fantázia – čo všetko by sa mohlo podariť. V skutočnosti ťa zadržali a znemožnili ti ďalší útek.“

VR: Osobná Karma, a musela som aj bojovať, tak ako v tom sne bojovali tí ovládaní roboti? A naozaj som mala zabudovanú tú funkciu, že som sa chcela stále zlepšovať?

Osobná Karma: „Nie, toto je vymyslené, nič také si zabudované nemala. Mala si ale túto vlastnosť niekde v sebe, vnútri tvojej bytosti, ktorá nebola umelá a aj v umelom tele sa takto prejavovala. A nebojovala si vtedy, lebo po tom pokuse o útek ti znemožnili aj takéto činnosti.“

VR: Osobná Karma, aký je teda záver z toho celého sna? Prečo sa mi to vlastne snívalo?

Osobná Karma: „Jednak je to pripomenutie toho, čím si kedysi prešla. Formou, ktorú je možné dobre zaznamenať a zdieľať tieto informácie aj s ďalšími ľuďmi, ktorí prešli niečím podobným a môže im to túto ich minulosť pripomenúť a pomôcť sa s tým vysporiadať. Vyčistiť sa z toho rovnako ako ty.

Ďalej je v tom aj myšlienka, poučenie z tej časti deja toho sna, ktorá sa síce odlišuje od skutočnosti, ale je reálna. Aj takáto varianta sa mohla stať. Síce je na pohľad pritiahnutá za vlasy – jeden sa postavil celej armáde a zvíťazil – ale predsa niečo podobné sa aj v nedávnej histórii stalo. Pri zrode NDC tiež stála len malá skupinka ľudí v hmote a zvíťazila proti přesile Temných.

Aj takto nepravdepodobné veci sa dejú a  je vhodné s nimi počítať, myslieť optimisticky. Zamerať sa v živote na to pozitívne. A nezdržovať sa planými úvahami: „Čo ak to nevyjde“. Raz to vyjsť musí. (Ak ide o dobrú vec.)“

_______________________________________________________________
_______________________________________________________________

 

Ďalšia časť tohto textu sa týka druhého sna na túto tému.

Sen z  31.3.2018
 

Počas toho sna som mala pocit, že je to film, na ktorý sa dívam. Ale taký, že dokázal prenášať nielen obraz a zvuk, ale aj chute a pocity. Jednu časť som nevidela, ako keby ma vtedy niečo vyrušilo a chvíľu som sa nepozerala. V texte je táto medzera v deji vyznačená tromi bodkami. Tiež iná časť deja (naháňačka) je trochu skrátená, tu som zas mala pocit, že sa schválne veľmi pozorne nedívam a tak som si podrobnosti nezapamätala. (Toto presne robím aj v skutočnosti, lebo takýto druh scén ma veľmi nebaví.) Záverečná scéna bola ako keby komentovaná nejakým rozprávačom, ktorý niečo naznačil a nechal na divákovi, aby si domyslel pokračovanie.

Dej sa začína vo veľkom meste, niekedy v budúcnosti. V centre je plno turistov, ktorí obdivujú veľké historické budovy, rôzne sochy, pamiatky. Jedna rodinka má so sebou aj sprievodkyňu – na prvý pohľad obyčajnú mladú ženu. Pri bližšom pohľade ale na nej niečo nesedí. „Prečo má taký čudný nos?“ pýta sa zrazu chlapec rodičov - a skutočne, nos ona skoro ani nemá, len maličkú vypúleninu s dierkami. Spredu to skoro nepoznať, z profilu vyzerá zvláštne. „Tak ich navrhli,“ odpovedá otec. „Ona je umelá, nie je to naozajstný človek, vyrobili ju, aby sprevádzala turistov. Vie o tomto meste všetko, môžeme sa jej pýtať, na čo chceme. A hovorí všetkými jazykmi.“

K rodinke sa priblížil človek, mladý muž, správa sa ako cudzinec. V tomto meste je zrejme prvýkrát. Zdá sa, že počul, čo otec hovoril synovi a zaujalo ho to. Zastavil sa kúsok od nich a sledoval so zaujatím umelú sprievodkyňu.

Rozprávala práve niečo o histórii jednej budovy. Mala príjemný hlas a hovorila tónom, ktorý vzbudzoval dojem, že ju táto téma skutočne zaujíma. Chlapec jej vtom položil nejakú dosť hlúpu otázku. Ona však namiesto zdvorilej odpovede, akú muž očakával, spustila monológ v angličtine. Chlapec jej zjavne nerozumel a začal sa rozčuľovať. Rodičia ju požiadali, aby hovorila ich rečou,  ale ona nereagovala a ďalej pokračovala vo svojom monológu.

Muž, ktorý ich pozoroval, po anglicky celkom slušne rozumel, ale mal dojem, že ona hovorí len zmes anglických slov a viet nedávajúcich zmysel. Rodinka to nakoniec vzdala a zanechajúc „pokazenú“ sprievodkyňu na mieste, pokračovala v prechádzke po meste už bez nej.

Umelá žena zostala stáť a stíchla. Na tvári sa jej objavil kamenný výraz. Muž chvíľu váhal a potom pristúpil k nej.

„Dobrý deň,“  pozdravil rozpačito.

„Dobrý deň, chcete sa ma na niečo spýtať?“ odpovedala v jeho reči a málinko sa usmiala.

Nebol na to pripravený. Poobzeral sa a náhodne ukázal na jeden kamenný pamätník uprostred menšieho námestíčka, na ktorom práve stáli. „Toto je čo?“

„Toto je pamätník postavený...“ spustila monológ. Počúval a prikyvoval. Ale bolo na ňom vidieť, že pamätník ho až tak nezaujíma. Díval sa na jej zvláštny malý nos, neprirodzene hladkú tvár, dokonale upravený účes, pery, ktoré vyzerali úplne normálne.

Keď skončila s výkladom, poobzeral sa a uvidel na druhom konci námestíčka park. Ostrov zelene a kľudu uprostred rušného mesta.

„Čo je to?“ ukázal rukou smerom k parku.

„To je park...“ povedala nejaký názov.

Kým hovorila, pohli sa obaja smerom k parku. Zastavili sa pri cestičke vedúcej pomedzi veľké stromy.

„Ešte vás zaujíma niečo?“ spýtala sa a zase sa málinko, trochu umelo usmiala.

„Kto ste vlastne vy?“ odhodlal sa jej opýtať.

„Moje povolanie je podávať ľuďom informácie o tomto meste. Môžete sa ma pýtať na čokoľvek, do pamäte mi dali všetky dostupné informácie.“

„Ešte nikdy som nestretol niekoho takého ako vy... umelo vyrobeného človeka... naozaj nie ste živá?“

„Čo myslíte slovom „živá“? Nerozumiem vašej otázke.“  Zatvárila sa tak nejak rozpačito.

Zamyslel sa a potom ukázal na strom, veľký smrek kúsok od nich. „Čo je to?“

„Strom, smrek,“ odpovedala.

„Je živý?“ spýtal sa.

„Je to súčasť živej prírody,“ odpovedala neutrálnym hlasom.

„Čo znamená byť súčasťou živej prírody?“ spýtal sa ďalej.

„Napríklad, že prijíma potravu,...“

„Výborne,“ prerušil ju, „a čo je toto?“ ukázal na zem pod stromy.

„Tráva, rôzne rastliny...“ jej neutrálny výraz sa mierne zmenil. Niečo v jej vnútri, čo dovtedy ako keby ani neexistovalo, začalo sa ozývať.

„A čo jahody?“ spýtal sa zrazu.

Pozrela sa poriadne a zrazu uvidela medzi trávou niekoľko lesných jahôd. Asi tri boli zrelé. „Sú tu aj jahody,“ odpovedala. Teraz v jej hlase zreteľne znelo prekvapenie. Tak zvláštnu prehliadku mesta ešte neabsolvovala. Človek, ktorý sa vypytuje na stromy, trávu a na jahody.

„Môžu sa trhať?“

„Neviem,“ priznala. Takúto informáciu jej do pamäte neuložili. Keby chcel niekto jahody, poslala by ho do najbližšieho obchodu s potravinami.

Zašiel medzi stromy a odtrhol dve zrelé jahody. Vrátil sa na cestičku, jednu zjedol a jednu jej podával na dlani.

Zostala bez pohnutia. Nenatiahla ruku.

„Môžete to zjesť?“ opýtal sa jej opatrne.

„Jedlo sa dáva do úst. Mám ústa, teda asi môžem...“ Kdesi v pamäti mala uloženú informáciu, že jedenie je niečo, čo nikdy nerobila a teda by asi ani robiť nemala, ale bola teraz v akomsi zvláštnom stave, keď prvýkrát za svoju existenciu niečo cítila – dovtedy ani nevedela, že niečo ako cítenie existuje, ale teraz sa jej to prihodilo – ako keby v sebe zrazu mala okrem pamäti a programu ešte niečo, čo začalo ovplyvňovať jej konanie. A už to, že si to uvedomovala, bolo zvláštne.

Otvorila ústa a nechala si tam vložiť maličkú červenú jahodu. Potom ústa zase zavrela a ako sa jej pery zovreli tesne za jahodou, rozpučila sa jej v ústach a na pery vytiekla kvapka jahodovej šťavy. A toto si zreteľne uvedomovala – vedela o tej kvapke, cítila, že má na pere niečo vlhké. Dotkla sa toho jazykom. A ucítila ešte niečo, niečo, čo musela byť chuť. Vedela, že každé ovocie má nejakú svoju chuť a vôňu, a toto musela byť logicky chuť jahodová. A to niečo v nej tvrdilo, že je to chuť príjemná. Usmiala sa a zrazu vnútri vedela, že toto je veľmi príjemný zážitok. A že by aj ten človek mal vedieť, že jej to je príjemné, ale nevedela, ako mu to má dať vedieť.

„Ďakujem,“ povedala stručne.

...

Bolo neskoro večer. Stáli na kraji mesta, vedľa bolo obrovské prázdne betónové parkovisko s vyznačenými parkovacími miestami bielymi čiarami.

„Musím už ísť, je neskoro, potrebujem sa nejako dopraviť tam, kde budem nocovať,“ povedal muž. „Videl som, že sa tu niekde dá požičať motorka...“ Obzeral sa dozadu, kde stál nízky prístrešok.

„Je potrebné si najskôr v aplikácii vybrať jedno parkovacie miesto a potom tam príde motorka,“ poradila mu.

Otvoril si v mobile aplikáciu, zaklikol v nej najskôr jeden obdĺžnik neďaleko miesta, kde stáli, a potom si objednal motorku.

Netrvalo dlho a zľava prišla prázdna motorka, ovládaná automatom, a zamierila rovno k vybranému miestu. Avšak z nejakého dôvodu zabrzdila tesne pred čiarou a zostala stáť na vedľajšom mieste, len jej predok máličko prečnieval už na mužom vybrané miesto.

Zarazil sa a chvíľu sa obzeral, ale nikde nikto, parkovisko bolo prázdne a ďalšia motorka neprichádzala.

„Asi je to tá moja,“ povedal si, išiel ku nej a rozhodol sa, že ju najskôr pre poriadok odtlačí na svoje miesto. Keď ju začal tlačiť, vybehol odkiaľsi drsne vyzerajúci chlap a rovno na neho začal kričať: „To je moja motorka, okamžite ju pusť!“

A hneď sa na neho vrhal a začal ho drsne odstrkávať preč.

Muž sa zarazene vrátil k žene stojacej na kraji parkoviska, ale potom si to rozmyslel a zase sa obrátil k násilníkovi: „Je to moja motorka, zaplatil som si ju ja! Mám tu na to svedka,“ a ukázal na ženu.

Ten drsný chlap sa nenechal zastrašiť, naopak, rozbehol sa ku nim a dokonca vytiahol zbraň.

„To myslíš túto vec?“ ukazoval na ženu, „Tak tá si o chvíľu už nič pamätať nebude,“ vykrikoval v behu a snažil sa namieriť.

Nečakali a bežali preč, za nízky prístrešok a po tráve dole svahom, kde začínala divočina.

Žena zalovila v pamäti. „Týmto smerom zídeme o chvíľu k rieke. Nie je tam žiaden most. Sú tam len dva domy. Tí ľudia sa ale nejako dostávajú cez rieku.

Naozaj, o chvíľu sa pred nimi vynorili nízke budovy, na prvý pohľad bolo vidno, že si ich majitelia zbudovali sami, použijúc materiál, aký bol práve po ruke. Vyzerali dosť zanedbane. Prebehli povedľa domov a blížili sa k rieke. Za sebou počuli krik. Násilník so zbraňou ich nielenže stále prenasledoval, ale ešte volal na pomoc ďalšieho – ten vybehol z jedného domu a pridal sa k prenasledovateľovi. Boli to zrejme bratia.

Ponad rieku viseli dve dlhé laná, upevnené kdesi hore asi na vysokom strome, ich horný koniec sa strácal v tme. Dolný bol pripevnený na ich brehu. Chytili sa spolu jedného lana, odrazili a preskočili na druhý breh. Ten bol o niečo nižší a nedoskočili na zem ale zachytili sa tam nejakej kovovej konštrukcie. Dole končila z jednej strany vo vode. Museli vyliezť nahor a zliezť druhou stranou. Posledný úsek bol namáhavý, nebolo sa veľmi čoho chytiť. Muž liezol prvý a keď bol konečne hore, otočil sa za ženou a podával jej ruku, aby jej pomohol dostať sa za ním.

V jej vnútri sa odohral ďalší spor – konštrukcia jej tela jej dávala oveľa väčšiu silu, než mal on, na rozdiel od neho liezla dohora bez problémov a žiadnu pomoc nepotrebovala. Ale súčasne mala v pamäti jasne uložené, že ženy bývajú slabšie než muži a je normálne, že v takýchto situáciách si nechávajú pomôcť. A ona po tom všetkom, čo sa behom tohto dňa odohralo, chcela stále viac byť považovaná za normálneho človeka. A tak behom zlomku sekundy sa rozhodla – natiahla ruku k nemu, chytila sa ho a nechala sa čiastočne vytiahnuť, používajúc pri tom len takú vlastnú silu, akú by mala bežná žena jej postavy. Rozhodla sa byť normálnou ženou aj za cenu toho, že možno ňou bude len pár minút.

Po dlhom prenasledovaní, plnom napínavých okamihov, keď už ich prenasledovatelia skoro dostihli, dostali sa do nejakej ulice, prázdnej. Bola už noc, a uprostred stála akási veža, ako vysoká kovová preliezka. Chceli sa na nej hore ukryť a začali liezť nahor. Prenasledovatelia ich ale zbadali a liezli za nimi. Jeden ich už-už dohnal. Žena sa obzrela a kopla do neho. Najskôr ho ale varovala. Nemala v programe kopanie do ľudí, priečilo sa jej to, ale vôľa nenechať sa zlikvidovať bola silnejšia. Preto len zakričala: „Pokiaľ sa priblížiš, kopnem ťa!“ a keď sa priblížil, kopla ho do hlavy. Ale neodradilo ho to, zúrivo pokračoval ďalej.

Muž medzitým hore vyhodnotil situáciu – nebolo úniku. Postavil sa na kraj a počkal, kým aj žena k nemu vylezie.

„Pôjdeme spolu teraz do iného sveta,“ povedal niečo, čomu nerozumela. „Ako sa tam dostaneme?“ spýtala sa ho.

Ukázal jej na tých dvoch, už boli skoro na ich úrovni. Jeden držal niečo v ruke. „Ten chlap nám otvorí bránu, uvidíš o chvíľu.“ Bola zmätená a vôbec tomu nerozumela. Potom sa to stalo. Všetko vnímala zreteľne, akoby spomalene – ako ten chlap niečo stlačil, vzduch sa zvláštne rozvíril, ako keby všade boli samé bubliny. Muž ju držal za ruku. „Ideme,“ povedal a obaja začali spolu padať dole na ulicu hlboko pod nimi. Ale necítila žiaden náraz, ako keby dopadli do vaty, vlastne nie do vaty, ale ako keby povrch ulice tvorila len hustá hmla, ktorou prepadli a to, kde zrazu stáli, vyzeralo tak odlišne, že to nutne musel byť ten iný svet,  o ktorom jej muž hovoril.

Stáli v asi nejakej budove, ktorej steny aj strop aj podlaha boli ako z hustej hmly, až sa nimi snáď dala prestrčiť ruka. A stáli vôbec? Mala pocit, že sa skôr vznášajú. Bolo tam veľmi príjemne, cítila sa tu v bezpečí. Pozreli sa na seba, chcela mu to povedať, že toto všetko cíti. A zistila, že zrazu to dokáže. Ani nemusela otvoriť ústa, nemusela použiť hlas. Dokázala mu to povedať aj bez toho, a on vedel, čo si ona myslí a ako jej je a ona takisto vedela, čo jej chce povedať – že je rád, že sú tam spolu, že sa im obidvom podarilo sa sem dostať.

Potom tam prišli miestni obyvatelia, vyzerali tiež zvláštne a boli na nich veľmi milí. Vítali ich u seba a vyzvali, aby sa u nich zotavili, oddýchli si v kľude. Ale jeden z nich bol vážny a povedal im, že tam nemôžu zostať stále, po čase sa zase vrátia do svojho sveta, keď budú pripravení. Zaviedol ich k oknu a tam akoby pod sebou videli mesto s ulicami, aj tú ulicu, po ktorej utekali pred prenasledovateľmi.

Všetko to hovorili len myšlienkami, všetci si navzájom rozumeli, čo chcú povedať, bez toho, aby to nahlas vyslovili.

___

A zase sa dej odohráva vo veľkom meste, sledujeme muža, ktorý po niekom pátra. Dostal tip – na stanicu medzimestskej dopravy. Postavil sa do budovy, k ústiu chodieb vedúcich k metru a k nástupišťu a striehol, či sa v nich neobjaví ten, koho hľadá. Keby ten dotyčný sa v jednej z tých chodieb objavil, muž by to mal síce jednoduchšie, ale tým by to celé skončilo. Namiesto toho sa muž obzrel smerom do veľkej haly – a tam uvidel zvláštnu, nápadne oblečenú ženu, ako sa prechádza medzi ľuďmi. Na tvári má strnulý výraz. Zamieril smerom ku nej.

Koniec sna.

_______________________________________________________________
 

Poznámky a duchovná komunikácia k tomuto snu

 

Vysvetlenie scén, ktorých zmysel ma napadol až po zobudení:

Než skočili, muž žene povedal, že pôjdu spolu do iného sveta. Potom videla zvláštne bubliny:  Ich prenasledovateľ na nich vystrelil z nejakej sci-fi zbrane, jej mozog to vnímal spomalene – ako sa rozvíril vzduch čímsi, čo pripomínalo bubliny. Muž to predpokladal, vedel, že ich to zabije.

Iný svet: Došlo mi, že to neznamená inú planétu, ale miesto, kam sa dostali po smrti ich bytosti. A že potom sa zase narodili v tom svojom svete.

 

Dodatočne som mala pocit, že sen súvisí s jednou ženou z môjho okolia, ktorá krátko po tomto sne zomrela. Bola celý život veľmi komunikatívna a obľúbená, s každým sa hneď dala do reči. Presne tieto vlastnosti mne chýbali a teraz som ich začala získavať. Výraznejšie sa to u mňa pohlo po očiste z môjho domovského sveta (články P14 až P17).
V poslednom období života ale ona mala problémy s vyjadrovaním - vedela, čo chce povedať, ale nedokázala nájsť správne slová. A často mala vidiny niečoho nepríjemného, ktoré nedokázala odlíšiť od skutočnosti.

Keď som o nej a o tomto sne hovorila s kamarátkami na výlete, uvidela som na zemi kameň v tvare srdiečka, ktorý mi pripadal, že s ňou nejako súvisí.
Potom v duchovnej komunikácii 1.7.2018 sa vyskytli všetky témy spolu. Uvádzam jej časť:

 

VR: Osobná Karma, riešim teraz veľa vecí naraz - ako obvykle to asi znamená, že sú nejako poprepájané. Môžeš mi k tým súvislostiam niečo bližšie povedať, prosím? Myslím hlavne ten sen o umelej žene, vzťah mňa s partnerom, komunikovanie a vzťahy s okolím a s kamarátmi, temné vplyvy z výletu túto stredu.

Osobná Karma: „Deje sa toho veľa naraz, lebo čistiť to oddelene už nie je veľmi efektívne. Tak sa udalosti takto namiešali.

Sen o umelej žene súvisí čiastočne aj s …. Ale asi ináč, než si si predstavovala. Ona v tomto živote nebojovala s túžbou zbaviť sa umelosti. Mohlo ísť o stavy z jej minulosti. Jej vzťah k matematike s tým mohol súvisieť, aj keď to zase neznamená, že každý matematik bol v minulých životoch naprogramovaný biorobot či niečo podobné. Taký život ale mohol ovplyvniť tendencie toho človeka v súčasnosti uvažovať v logických operáciách a konať na základe takýchto „chladných“ úvah a nie citov - informácií idúcich od srdca.

A aj túto tému v poslednom období riešiš tiež ty - tvoju tendenciu správať sa k okoliu na základe rozumových úvah a logiky a nebrať do úvahy ich pocity, čo pri tom cítia.“


Poznámka:
Práve nedávno som situáciu tohto typu zažila s kolegom. Oznámila som mu môj názor na niečo, považovala som za správne, povedať priamo pravdu, ale už som nebrala do úvahy, ako sa on pri tom bude cítiť - emócie. Vtedy mi k tomu Osobná Karma povedala toto: „Tu ide zase o jednanie s ľuďmi – brať do úvahy aj ich city a pocity, nie len vnímať to rozumom. Tým sa dá predísť mnohým trápeniam a nedorozumeniam.“ Toto považujem za dosť dôležité, aspoň pre mňa. Pre niekoho iného to asi je zrejmá vec. Mne to v poslednom období už (nielen) Osobná Karma viackrát pripomínala.


„Tento rozumový prístup je v priamej súvislosti s tvojimi vzťahmi s druhými ľuďmi - keď niekoho takto zraníš, lebo si nevšímaš, čo cíti pri tvojich slovách, nemá veľmi chuť sa s tebou zbližovať. Toto je ľuďom nepríjemné. Stáva sa ti to niekedy hneď pri prvom zoznámení, keď povieš niečo nevhod. Niekedy až po dlhšej známosti. Potom sa ti zdá, že ľudia sa ti zrazu vyhýbajú. Každého naštve či zraní niečo iné, niekto je citlivejší, iný si nič z toho nerobí. Je to rôzne.

Ale vráťme sa k … - ona takéto problémy nemala a neriešila. Riešila zase iné veci, mala iné úlohy, bola iná doba… V tejto veci ti pomohla - mala niečo, čo ty nie, a dala ti to na duchovnej úrovni. Tvoja bytosť to prijala a snaží sa to zapracovať do svojho programu fungovania - niekedy to ide skvele, máš pocit, že dar zapadol perfektne, ale občas to škrípe a drhne a vyskakuje von. Dôležité sú city, ktoré to dávajú dokopy - to srdce.

To mohlo symbolizovať aj to srdiečko z kameňa, ktoré si našla na výlete, práve, keď si hovorila o …. Ona mala srdce silné a v poriadku, na správnom mieste. Ukázala to kamenné srdiečko symbolicky tebe, aby si myslela na to, že sa jeho vplyv pri rozhodovaní nemá zanedbávať.

To druhé kamenné srdce (ktoré si našla skôr) súvisí zjavne s partnerom - jeho podporou teba, ktorá je na pohľad krehká, ako sa javilo to srdce, ale pevná. Môžeš s ním počítať.

Tie srdiečka sa neskôr trochu zatemnili. Teraz sa čistia a budú čoskoro v poriadku. (Poznámka: Nechala som ich položené vonku pri brezách neďaleko nášho domu.) Súvisí to s ich poslaním - aj ty si riskovala, išla na ten výlet. Tvoja túžba stretnúť sa, byť spolu s ostatnými, bola silnejšia než obavy z toho, čo tam hrozilo.

Občas je treba primerane riskovať - vyvážiť rozum a city. Tak ako to urobila tá žena vo sne. Na konci to neprežila, ale dostala novú šancu (o tom je záver sna), keď sa znova narodila ako už normálna žena ale s „umelými“ sklonmi – „divná“. A muž, ktorý ju predtým stretol, tam tiež bol znova, ako niekto iný, ale niečím ho zaujala. Mali šancu pokračovať v tom, čo predtým začali.

________________________________________________________


Tento článek bude pokračovat další částí 85D.

 

© Viera Růžičková, červenec 2018
    www.novaduchovnicesta.cz

Anketa

Byl pro Vás tento text přínosem? Ohodnoťte prosím známkou od 1 (nejlepší) do 5 (nejhorší).

Celkový počet hlasů: 79